Vzal do rúk tenkú obálku a sťažka sa posadil do hlbokého kresla. Už podľa mena odosielateľa mu bolo jasné, čo je dnu. Ešte ju chvíľu obracal v prstoch a potom ju trocha nešikovne roztrhol. Vybral z nej malý papierik potlačený ozdobným písmom. Na chvíľu zavrel oči a keď ich otvoril, bol schopný celkom pokojne prečítať ten text. Urobil to dvakrát a potom lístok vložil späť do obálky. Dobre vedel, že tá obálka raz príde. Bolo mu jasné, že svoju minulosť nemôže ignorovať večne. Aj keď to skúšame, občas za nami natiahne svoju chladnú ruku. Ten dotyk môže byť niekedy desivý.