Samovražda – odvaha, alebo zbabelosť?

Život toho človeka stratil zmysel a on možno považoval jeho ukončenie v takej chvíli za rozumné riešenie, ale nemal odvahu ho uskutočniť. Možno sa bál bolesti, možno smrti, či trestu, ktorý po nej čaká každého kto si ju sám úmyselne spôsobí ako tvrdia niektoré náboženstvá. Ak by však našiel túto „odvahu“ znamenalo by to oslobodenie od všetkých problémov, od života, ktorý sa neoplatí žiť, pretože stratil zmysel. No znamenalo by to aj vzdať sa zodpovednosti. Znamenalo by to ujsť. Prehrať. Ak by v sebe našiel odvahu siahnuť na vlastný život, zbavil by sa všetkého utrpenia, ktoré ho kedy sužovalo. Spôsobil by však nevýslovné utrpenie všetkým tým, ktorým na ňom záležalo a na ktorých záleží pravdepodobne aj jemu. Samozrejme, jeho by to už nezasiahlo. Bol by mŕtvy. Nemusel by sa dívať na strápené tváre svojich blízkych. Práve kvôli tejto predstave sa myšlienka na samovraždu, ktorej sa asi nikto z nás pár krát v živote nevyhne, nikdy úplne neprekročí hranice môjho vedomia.Desím sa predstavy, že raz príde čas, keď nebude nikoho, komu by na mne záležalo a nebude nikto na kom by záležalo mne. Vtedy by táto myšlienka možno prenikla na neznáme teritórium môjho vedomia, ale som presvedčený, že ďaleko by sa aj tak nedostala. Ak človek narazí na prekážku, má vždy dve možnosti: bojovať, alebo utiecť. Nechcem vo svojom živote utekať. Ani z neho. Útek považujem za správne riešenie, len ak dáva možnosť vrátiť sa silnejší, ale čo s útekom, z ktorého niet návratu? Podľa mňa nie je odvahou spáchať samovraždu. Myslím si, že odvahou je ostať žiť. Dúfam, že túto odvahu nikdy nestratím.Všetkým, ktorý rozmýšľate nad smrťou (želám vám aby to bolo vždy len teoreticky), životom a ich cenou odporúčam knihu Antoine de Saint-Exupéryho Zem ľudí. Možno zmení váš uhol pohľadu tak, ako zmenila môj.